Úvodné slovo - Richard SŤAHEL - Filozofický ustav SAV, v. v. i.

Bio: Tereza D. Reichelová je doktorandkou na Ústavu politologie Filozofické fakulty Univerzity Karlovy v Praze. Ve svém dizertačním výzkumu zkoumá možnosti postmoderní a premoderní epistemologie, která by nevycházela z moderního substanciálního dualismu, ale stavěla na jednotě těla a mysli, lidí a přírody. Zdroje pro nové vědecké paradigma pak paradoxně nenachází v akademické tradici, ale v [monistických] hnutích, kterým jde o poznání jako nedílnou součást praxe: v boji za bezpečné domácí porody, v komunitách domácích školáků a sebeřízeného vzdělávání, v terapeutickém směru opírajícím se o polyvagální teorii nebo například v organickém a permakulturním zemědělství. Na základě své diplomové práce Zelená svoboda: možnosti neantropocentrické emancipace napsala román Acheron, který vyjde příští rok v nakladatelství Host. Mimo akademickou a literární činnost pracuje pro festival dokumentárních filmů Jeden svět a je členkou kolektivu spravujícího svépomocnou dílnu Bike Kitchen Praha.

Anotácia: Či už ide o patriarchát, kolonializmus, priemyselný imperializmus voči prírode alebo racionalistickú vedu, stále viac ľudí sa zhoduje, že problém týchto ústredných aspektov modernej spoločnosti tkvie na ontologicko-epistemologickej rovine: v substanciálnom duáli­zme. Na všetkých frontoch, či už vo vede alebo mimo nej, dnes môžeme pozorovať koz­mologický zápas človeka o jeho miesto v prírode: snahu stať sa opäť jej súčasťou, stať sa opäť zvieraťom, ako hovorí David Abram. Ale čo to prakticky znamená? V roku 2003 vzniklo v Spojených štátoch tzv. hnutie zeleného hermetizmu, ktoré si vytýčilo za cieľ prísť s novým vedeckým paradigmatom pre éru ekologického zrútenia a na jeho základe sa pokúsiť o formuláciu novej strategickej sociálnej teórie. Jeho hlavní teoretici – postanarchistický filozof Hakim Bey a mág a učiteľ Christopher Bamford – prišli s te­zou, že monistická ontológia predovšetkým mení naše poňatie jazyka. Zatiaľ čo substanciálny dualizmus predpokladá možnosť opierať sa v komunikácii o nezávislé pojmy, ktoré ako keby sa nad nami vznášali naprieč časom a priestorom v akomsi éteri, hermetický jazyk je úplne viazaný na konkrétny dialóg, pretože jazyk je len aspektom holistickej, telesnej skúsenosti. To, čo podľa nich podporuje a legitimizuje bežné dualistické poňatie jazyka a teda modernú vedu, je strach. Stratili sme, tvrdia, dôverný vzťah so svetom, so sebou navzájom aj so sebou samými. Pokúsim sa teda ukázať, že otázka dôvery je absolútne kľúčová pre hľadanie nových možností postmodernej vedy a politických stratégií. Niet náhody, že sociálny ekolog Murray Bookchin nazval Beyho, že mu ide len o akýsi “lifestylový anarchizmus”, ale že ekologické hnutie sa musí opierať o pevnejšie, nezávislejšie princípy ako osobný vzťah k svetu a vlastnému telu. A ich spor – či je dnes potrebná hlboká ontologická premena konkrétnych ľudí a celospoločenské politické hnutie nadväzujúce na ľavicový koncept emancipácie – podľa mňa leží v jadre dnešných spoločenských diskusií.

Poznámka k prednáške: Prednáška sa koná v rámci programu Erasmus+ Ph.D. Short‑Term Mobility a s podporou grantu VEGA 2/0072/22: Úlohy politickej filozofie v kontexte antropocénu.