Cieľom tejto štúdie je kritická analýza Sitarčíkovej teologicko-teleologického argumentu proti radikálnemu vylepšovaniu človeka. Sitarčíková (2012) argumentuje, že je nevyhnutné chrániť ľudskú prirodzenosť pred (bio)technologickými zásahmi, ktoré smerujú k jej zničeniu. V dôsledku takýchto zásahov ľudia prídu o možnosť viesť správny život a dosiahnuť konečný cieľ svojej existencie, ktorým je poznanie Boha. V tejto štúdii ukážeme, že Sitarčíkovej argument sa dá transformovať na sekulárnu verziu, prijateľnejšiu pre sekulárny bioetický diskurz. Napriek tomu musíme nakoniec jej argument odmietnuť, pretože sa opiera o metafyzickú koncepciu ľudskej prirodzenosti.