Keď v r. 1994 indickí poslanci prijal zákon zakazujúci obchodovanie s ľudskými orgánmi (THOA), doktori a donorské organizácie boli nútení spoľahnúť sa na altruistické cítenie darcov. Lekárske autority a politici obhajovali nový systém darcovstva odvolávajúc sa na filozofiu nezištného daru, najmä daru tela (deha-dāna) vo Védach, reinterpretujúc tisíce rokov staré príbehy štedrosti a nesebeckého obdarúvania tak, aby spĺňali požiadavky medicínskej praxe. Nová legislatíva však priniesla aj nové problémy: Viaceré lekárske autority vyslovujú názor, že systém neplateného darcovstva nie je cestou pre Indiu a volajú po transparentnom pluralitnom systéme darcovstva. V nasledujúcom texte sa pokúsim ukázať, nakoľko pevný a životaschopný je symbolický most, ktorým sa indické autority pokúšajú spojiť súčasnú donorskú a biomedicínsku prax s filozofiou daru vo Védach a premyslieť niekoľko argumentov, ktoré sú pre súčasnú donorskú prax zásadné.